Študovala som na  Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, tri roky v odbore Hipológia a ďalej som pokračovala na inžinierskom stupni v odbore Genetické technológie v agrobiológii. Pochádzam z obce Mengusovce, v ktorej som vyrastala a na tomto mieste sa zrodila aj moja láska ku zvieratám. Keď som bola ešte malé dievča, chodila som ku koňom, ktoré boli ustajnené na miestnom poľnohospodárskom družstve. Boli majetkom pána Jána Galla a ten pracoval ako agronóm na tomto podniku. Možno aj to bol jeden z faktorov, ktoré ma doviedli študovať na poľnohospodárskej vysokej škole.

Skĺbiť športové jazdenie a trénovanie koní na preteky spolu so školou nebolo vždy jednoduché, ale moja motivácia jazdiť bola veľmi veľká. Nikdy však netreba jednu vec uprednostňovať pred druhou. Potrebné je nájsť prirodzenú rovnováhu medzi povinnosťami a záľubami, stanoviť si priority a ciele a tými sa riadiť.

 Jazdenie a kone mám „v krvi“, pretože môj otec sa dlhé roky tomuto športu venoval. Môžem povedať, že on bol aj mojim prvým trénerom a teraz, keď sa na to spätne pozerám, naučil ma najdôležitejšiu vec a to, že kôň nie je športovým nástrojom, ale členom rodiny a zodpovednosťou na celý život. Som si istá, že bez jeho podpory a samozrejme aj bez podpory celej rodiny, by sa mi nikdy nepodarilo postaviť na štart žiadnych pretekov. Keďže na Slovensku nemá jazdectvo takú hlbokú históriu, ako v iných krajinách a už vôbec nie western, nebolo spočiatku ani jednoduché nájsť trénera, ktorý by bol ochotný trénovať mladých jazdcov. Mala som však šťastie a znova vďaka otcovi sme na našich westernových začiatkoch mali možnosť trénovať so skvelým a ochotným človekom, Mariánom Rusinkovičom. Mal trpezlivosť učiť ma naozaj všetko, od teórie až po dlhé hodiny v sedle. Samozrejme, zúčastnila som sa aj kliník s rôznymi trénermi a informácie od všetkých z nich, ma v niečom obohatili. Podľa môjho názoru je však dôležité vybrať si od každého trénera to podstatné, ktoré platí na konkrétnu jazdeckú dvojicu a to potom uplatňovať v tréningoch a neskôr aj priamo v arénach.

V jazdeckom športe je azda najdôležitejší výber správneho koňa, s ktorým si bude jazdec maximálne rozumieť. Mne sa to podarilo hneď na začiatku mojej jazdeckej kariéry. Osud nám splietol cesty, už na tom spomínanom poľnohospodárskom podniku, vtedy s ročnou kobylkou Suri. Hovorí sa, že jazdec nájde pre neho jedinečného a pravého koňa len raz za život. Môžem povedať, že Suri tým koňom pre mňa jednoznačne bola. Drobná ryšavá kobylka, s hviezdičkou na čele a so srdcom toho najodvážnejšieho bojovníka. Telom malá, srdcom veľká. Bola som prvým aj posledným človekom, ktorý na nej sedel. Trénovali sme poctivo, každý deň som trávila so Suri, ak nie v sedle, aspoň sme sa išli prejsť pešo. Neviem ani spočítať na koľko štartov sme sa spoločne postavili, ale viem, že v každej situácii som jej dôverovala na sto percent a tak isto aj ona mne. Hodiny tréningov a skoré ranné vstávania na ne, radosť z výhier a slzy z neúspechov, ktoré nás však posúvali vpred, dlhé cesty na preteky, každodenná starostlivosť a obetovanie iných záľub a priateľstiev kvôli športu a koňom. Všetky tieto veci však hodnotím ako do teraz moje najkrajšie roky života, strávené najlepšie ako som mohla. Pred dvomi rokmi ma moja Suri opustila, ale spomienky na ňu mi v mysli ostávajú stále živé, akoby sme sa len včera vrátili z posledných pretekov. Okrem Suri mám aj ďalšieho osudového koňa, železného Rustyho. Keď hovorím, že železného, tak to vôbec nepreháňam. Rusty je kôň, ktorého nikto a nič tak ľahko nezlomí. Prebehli sme spolu stovky kilometrov na pretekoch a ešte niekoľko krát viac v tréningoch a Rusty mal vždy silu pokračovať ďalej. Jeho všestrannosť ma ohromovala a stále ohromuje, keďže s Rustym sme dlhé roky pretekali vo vytrvalostných dostihoch a pomedzi to sme si sem-tam odbheli na nejaké rodeo. Nikde nesklamal. Dnes má Rusty skoro 20 rokov a stále je zdravý, pri sile a podľa mňa, keby bolo na ňom, už by bol pobalený na ďalšie preteky.

Samozrejme, za tie roky, ktoré sa koňom venujem, som mala možnosť vlastniť a trénovať aj množstvo iných koní. Z toho viem povedať, že každý kôň je individualita so svojou špecifickou povahou a temperamentom. Je len na jazdcovi aký vzťah si dokáže vytvoriť a do akej miery presvedčí koňa o tom, aby si ho pripustil bližšie a dovolil mu nahliadnuť do jeho duše. Jazdectvo je nekonečný proces učenia sa. Vždy sa dá naučiť niečo nové, spoznať koňa na ktorého neplatia obyvklé tréningové praktiky a metódy. Jazdec musí byť kreatívny a veľmi flexibilný aby vedel odhadnúť povahu koňa a zvoliť správny postup. Niekoľko krát som už nadobudla pocit, že ma už nič nemôže prekvapiť, no vždy sa našiel kôň, ktorý ma presvedčil o opaku.

Za najväčší úspech v jazdení a aj v živote pokladám vzťah s mojimi koňmi. Sú pre mňa radosť v živote, už len ich prítomnosťou. Medzi tie športové úspechy patrí s kobylkou Suri Šampión Slovenska v disciplíne Barrel race aj Pole bending 2017. S Rustym zase vo vytrvalostnom jazdeni Druhý vicemajster Slovenska 2016. Avšak za vyše desať rokov športového jazdenia, si vážim každý vyhraný pohár či stuhu rovnako, pretože moje kone boli pri každom štarte odhodlané dostať z nás to najlepšie.

Aj keď popri iných povinnostiach nemám toľko času na kone ako som mala predtým, neviem si bez nich život predstaviť. Ak by sme ich nemali, po čase by mi určite začalo chýbať aj kydanie hnoja J Neviem si predstaviť život, v ktorom by som nebola obklopená koňmi a inými zvieratami. Starostlivosť o zvieratá, a nie len o kone, robí ľudí lepšími, menej sebeckými, ohľaduplnejšími a zodpovednejšími. Učí nás to uprednostniť potreby živého tvora pred svojimi vlastnými a tým zvyšuje kvalitu spoločnosti ako takej.

Organizácia pretekov prirodzene vyplynula z toho, že som sa na nich pravideľne zúčastňovala ako jazdec. Mnohé z nich spoluorganizoval môj otec, preto som sa vedela pozrieť na problematiku z pohľadu jazdca aj organizátora. Usporadúvme viaceré rodea na Slovensku, na ktorých sa snažím zlepšovať kvalitu pretekov ako takých, no na druhej strane aj zvyšovať atraktivitu pre divákov a verejnosť. Keď vidím spokojných jazdcov aj návšetvníkov, vtedy viem, že naša práca má zmysel a motivuje ma to pokračovať v tom aj do budúcna, či už ako jazdec alebo spoluorganizátor.