Tradícia furmanov na Slovensku sa napriek menšiemu záujmu o ich ťažkú prácu stále udržuje. Furmani pracujú pri približovaní dreva v ťažko dostupných terénoch kde sa ani moderná technika nedostane. Za čo im patrí veľký obdiv a uznanie.
Napriek tomu si však nájdu aj čas na prípravu koní na ich krásne furmanské preteky po celom Slovensku. Na nich predvádzajú divákom svoje umenie a každý kto ich vidí im „sníma klobúk“ z hlavy. Je to jednoducho krása, vidieť všetky disciplíny na vlastné oči.
Tieto preteky na Slovensku zastrešuje Asociácia furmanov Slovenska – AFuS. Je nezávislé, neziskové, záujmové a športové združenie, ktoré plní svoje ciele v spolupráci s klubmi v jednotlivých obciach. Tieto kluby sú tiež samostatné organizačné a ekonomické spoločenstva ľudí, furmanov a ostatných, ktorí sa združujú pre plnenie cieľov a záverov prijatých v stanovách AFuS-su. Spoločne podporujú miestnu a regionálnu kultúru, historické, remeselné a folklórne tradície. Zároveň veľkou mierou prispievajú k rozvoju vidieckej turistiky.
Dnes už medzi výrazných protagonistov furmanského remesla hlavne na východnom Slovensku, patria bratia Ďuricovci. Sú to bratia Ladislav, Rastislav a Patrik, rodáci z krásnej šarišskej obce Brezovica nad Torysou. Ešte na doplnenie, Rasťo a Patrik sú dvojčatá. Všetci traja pokračujú v šľapajach svojho deda a otca. Dedo Ďurica patril k priekopníkom furmanstva v obci Brezovica nad Torysou a dá sa povedať že aj v regióne Šariša.
Volám sa Ladislav, som najstarším členom nášho tímu. Mám 29 rokov a ako to v rodine bolo od malička som vyrastal pri koňoch, dá sa povedať že sedem dni v týždni. Po skončení základnej školy som vyštudoval SOŠ v Lipanoch v odbore automechanik. Začiatkom tohto roka, ako sa u nás hovorí „vešol som do chomuta“. Bývam v mojej rodnej dedinke Brezovica a furmančeniu sa aktívne venujem popri svojej práci.
Ja sa volám Rastislav, mám 27 rokov. Pre svoju krásnu záľubu ku koňom som nešiel študovať ďalej od domova, ale tiež som ukončil štúdium na SOŠ v Lipanoch, nie ako brat automechanik ale ako inštalatér. Po ukončení štúdia som sa furmanskému remeslu venoval len popri svojej práci. Po určitom čase som sa rozhodol, že práci v lese sa budem venovať naplno ako môj dedo. Aktuálne pracujem v lese tretí rok. Tak isto ako Laco aj ja som verný rodnej obci.
Moje meno je Patrik a pretože som dvojča s Rasťom, tak isto mám 27 rokov (smiech). Bývam v Brezovici nad Torysou, som slobodný, ale chystám sa tento stav zmeniť. Ako moji bratia i ja som vyrastal od malička pri koňoch a spoločne s Rasťom som vyštudoval SOŠ v odbore inštalatér. Po ukončení štúdia sa venujem furmančeniu popri svojej práci.
Náš dedo, Štefan Ďurica, už ako žiak štvrtej triedy na základnej škole, ukončil vzdelávanie a vzhľadom na vtedajšiu dobu, musel začať pracovať spoločne so svojim otcom Jánom pri zvážaní dreva na skládky vo Vojenských lesoch za obcou Tichý potok. A tak už ako malý chlapec dostal tú „najlepšiu“ školu furmanstva. V tomto období začína trvalá tradícia furmanov v našej rodine.
Jeho výbornú prácu si všimli ak ľudia z roľníckeho družstva a tak začal náš dedo pracovať s ich koňmi.
Jeho prvým koňom bola pracovitá kobylka Fuxa s ktorou si veľmi dobré rozumel a ako sme dozvedeli od našich predkov bola to spoľahlivá dvojica. Potom mal viacero poľských chladnokrvných koní – Gaštan, Emír, Kiflík, Pejko, Šarga, Šuhaj a Kuba. Takže ako šli roky remeslo preniesol na svojich synov a pokračujeme v tom aj my, jeho vnuci.
Toto je pravda, v našej obci bolo v minulosti podstatne viac furmanov. Dnes je ich pomenej. Postupne sa tomu remeslu furmani prestavajú venovať. Ako dôvod je vek a potom ešte asi najdôležitejšia vec, a to platové podmienky. Určite táto nebezpečná práca je veľmi zlé ohodnotená, čím by sa už konečne mohli kompetentní ľudia zaoberať. Mnohí furmaní sa dnes väčšinou venujú so svojimi koňmi pomoci na obrábanie políčok a záhrad v okolí našej dediny.
Berme to tak, že všetci traja sme žili v rodine kde boli kone súčasťou rodiny. Od malička sme chodili s dedom na naše polia, lúky a záhrady. Spoločne sme sa s dedom venovali bežným hospodárskym činnostiam gazdovstva. Dá sa povedať že sme už vtedy vytvorili tím – dedo – dva kone – traja vnuci.
Samozrejme už často spomínaný náš dedo. On nám veľmi citlivo a ukážkovo ukázal všetky činnosti pri práci najmä v lese a potom aj disciplíny furmanských pretekov. Najprv sme ho veľmi obdivovali, hlavne jeho cit pre každého koňa a potom sme mu začali robiť aj my radosť. Samozrejme nešlo to hneď ale postupom času. Sme mu všetci veľmi vďační a na jeho počesť organizujeme furmanské preteky – Memoriál Štefana Ďuricu, samozrejme v našej obci Brezovica nad Torysou.
Na tom sa zhodneme asi všetci traja. Práca s koňmi nás všetkých troch baví a je to pre nás určitá závislosť.
Zápory – práca s koňmi v lese je ťažká, nebezpečná tak pre furmana ako aj pre koňa.
Klady – vďaka pretekom po celom Slovensku sme spoznali mnoho veľmi dobrých ľudí zocelených pri práci koňmi. Vznikli nám množstva priateľstiev a nielen to. Pri týchto pretekoch je asi najväčším plusom výmena skúsenosti.
Prvé preteky sme absolvovali akože ináč v našej rodnej obci v roku 2010. Ani nevieme povedať ako sme sa umiestnili, ale prešli sme kompletne všetky disciplíny. Radosť bola veľká a veľmi dobré si pamätáme na silne povzbudzovanie rodákov.
Na preteky nás prihlásil náš dedo, ktorý aj držal nad nami ochranu ruku. Mal veľkú zásluhu na tom, že sme dnes výborná trojica furmanov.
Od roku 2017 sme sa začali pravidelne zúčastňovať pretekov pod hlavičkou AFuS. Našimi prvými koňmi boli poľské chladnokrvné kone, Mišo a Mižo a druhou dvojicou, vlastne druhým párom, Cigán a Kubo.
V tomto období vlastníme a aj súťažíme s dvojicou poľských chladnokrvných koní a to s Mišom a Pejom. Oba kone využívame samozrejme aj na prácu v lese, čo je u furmanov samozrejmosťou.
Vo väčšine pretekov furmana robí Rasťo. Laco s Patrikom sa striedajú ako závozníci. Títo dvaja sú vo svojej činnosti veľmi spoľahliví, lebo často robia túto prácu aj pre furmanov, ktorí sú na pretekoch osamotení. Ja ako furman môžem potvrdiť, že sú fakt vynikajúci a pre mňa nenahraditeľní. Poklonu už dostali mnohokrát.
Pre nás najväčším úspechom bolo, je a bude, že sa môžeme zúčastňovať týchto súťaži. Veľkú radosť nám samozrejme robia naši štvornohí spoločníci, naše kone. Za ich veľkej pomoci dosahujeme spoločne výborné výsledky. Nechýba im rýchlosť, obratnosť a hlavne sila.
Neúspech?
No ako pre každého furmana, zrušenie Majstrovstiev Slovenska v roku 2019, kedy sme boli vo vynikajúcej forme a veľmi sme sa tešili na tento preteky. Veríme, že sa zrušenie nebude opakovať a my urobíme všetko pre to aby sme boli vynikajúco pripravení na majstrovské zápolenie furmanov.
TOP úspech?
Určite úspechom pre nás je keď nás vyhlásili za druhých Najaktívnejších furmanov Slovenska za rok 2019.
Nič viac a nič menej, každý nech to skúsi, nemá čo stratiť len a len získať. Na začiatok stačí navštíviť furmanské preteky a pozorne pozerať. My sme mali to šťastie, že sme boli od mladá ovplyvňovaní našimi predkami. A ak by ste mali záujem, radi poradíme.
V prvom rade a určite by sme zmenili pracovné a platové podmienky furmanov pracujúcich v ťažkom teréne a lese. Nie je to len náš názor, to chceli už naši otcovia a dnes v tomto smere asi neexistuje spokojný furman. Na jednej strane kompetentní hlásajú aká je práca furmanov pre prírodu dôležitá a užitočná a na druhej strane nevieme to primerane ohodnotiť. Nie neberte nás za rebelov ale je to názor všetkých furmanov.
Na furmanských pretekoch by sme nemenili nič. Sú to preteky kde môžeme širokej verejnosti ukázať fantastickú spoluprácu človeka s koňom. Samotné preteky považujeme takou čerešničkou na torte a sme radi za každý potlesk od divákov.
Ale predsa, len niečo by sme zmenili. Týchto pretekov sa čoraz častejšie zúčastňujú i mohutnejšie kone. Preto by stálo za zváženie rozdelenie koní do váhových kategórií. Určite menšie kone sa nemôžu rovnať väčším. Také nepísané pravidlo je, že zdravý kôň by mal potiahnuť 1/3 svojej váhy. Jednoducho, pár koní s celkovou hmotnosťou 2 000 kg potiahne určite viac ako pár koní s celkovou hmotnosťou 1 500 kg. Bolo by to spravodlivejšie a samozrejme aj divácky atraktívnejšie.