Narodili sme v Bratislave no naše srdcia sú už navždy zrastené s krásným Tisovským chotárom a Muránskou planinou…. K láske ku koňom nás priviedol náš otec. Bolo to práve jeho rozhodnutie presťahovať sa z Bratislavy do Tisovca a fakt, že sa už ako malý chlapec zamiloval do koní, ktoré rozhodli o našom osude. Začalo to jedným ťažným koňom – Katou, úžasnou kobylou, ktorá pomáhala ocinovi ťahať drevo z hory v ťažkom teréne okolia Tisovca. Po tom, čo sme sa presťahovali do Tisovca, kde otec najprv chodil len na týždňovky, nás postupne pri Kate učil pohybovať sa okolo koní. Čoskoro, si splnil sen a kúpil prvého jazdeckého koňa a zanedlho ďalšie dva. Postupne nás učil jazdiť a my sme nemohli byť šťastnejšie – od malička sme túžili vedieť jazdiť na koni a môcť sa na ňom preháňať po lúkach. Za pár rokov sme sa naučili celkom obstojne jazdiť a ocino nás začal brávať na vychádzky, čo sme si neskutočne užívali. Neskôr, keď sme sa už bližšieho okolia nabažili otec vymyslel pre nás darček na deň detí – dvojdňovú túru na novovzniknutý salaš Zbojská. Bol to neskutočný zážitok – ísť celý deň na koni, cez náročný terén, búrku a ten kôň ani nemihne okom a bezpečne vás donesie až do cieľa. Odvtedy sa z tejto túry stala tradícia a každý rok sme sa nevedeli dočkať, kedy bude konečne deň detí a my opäť vyrazíme na dva dni do sedla.

Postupom času počet koní rástol. Niektoré boli potomkami našich milovaných kobýl, ktoré pôvodne aj mohli byť na predaj, ale rýchlo sa stali členmi rodiny a tí sa predsa nepredávajú J Ale našli u nás bezpečné útočisko a domov aj mnohé nepochopené konské duše, o ktoré sa predošlí majitelia nevedeli alebo neboli ochotní postarať. Niektoré boli dokonca týrané a prišli s veľkými psychickými aj fyzickými traumami. U nás však konečne našli bezpečné miesto, pochopenie a lásku. Kone sú u nás vždy na prvom mieste. Nikdy sme žiadneho nepredali, ani neposunuli ďalej ak mu jeho vek či diagnóza nedovoľovali vykonávať žiadnu užitočnú činnosť. Všetky naše kone sú členmi našej rodiny a môžu si tu užívať dôstojnú starobu či „invalidný dôchodok“.

Ako sme dospievali, mali sme ambície súťažiť v konskom športe. Tie nás však postupne prešli, keď nám došlo, že tie kone z toho nemajú radosť. A tak sme sa venovali skôr budovaniu dôvery a poznávaniu konskej psychiky a potrieb. Avšak ako počet koní rástol, začali sme pociťovať potrebu im vymyslieť nejaké využitie. Najprv sme začali učiť jazdiť našich rovesníkov. Keď sme boli staršie a mohli sme preberať viac zodpovednosti, začali sme láske ku koňom a jazdeniu učiť mladšie, ale aj staršie generácie či už na pravidelnej báze alebo nárazovo na týždňových jazdeckých kurzoch.

Okolie Tisovca, Muránska planina a Veporské vrchy sú nádherné a čoraz častejšie jazdci začali prejavovať záujem o dlhšie túry do okolia. A tak sme v roku 2019, po dlhých prípravách zorganizovali náš vôbec prvý viac-dňový trek na koňoch. Bol to štvordňový trek cez Veporské vrchy a Muránsku planinu. V tomto období a v podstate aj dodnes sú naše treky unikátne a to aj tým, že sa nevraciame do základného tábora, ale každý deň sa presúvame a prespávame na novom mieste. Postupne sme naše trasy obohacovali o nové lokality, predlžovali ich až teraz siahajú od Podpoľania, cez Veporské vrchy, Muránsku planinu až po Slovenský raj, pričom na záver treku sa vždy vrátime po kopyte do Tisovca.

A práve v tomto sa naše kone našli. Sú to úžasní, statoční, šikovní, vytrvalí a nenahraditeľní parťáci. Terén v okolí Tisovca je viac než náročný. Strmé svahy, veľké prevýšenia a kamenistý terén robia aj 30 km za deň skutočne náročnou túrou, s ktorou mávajú kone z iných oblastí problém, avšak naši superhrdinovia to zvládajú s prehľadom, a tak umožňujú ľuďom z celého Slovenska a občas aj zo zahraničia vidieť náš krásny, divoký a neprístupný kraj. Bolo pre nás krásne sledovať, ako na začiatku boli miesta vzdialené 30 km v horách cudzie a teraz by nás tam naše kone odviezli poslepiačky. Tie miesta sa pre nich stali domovom. Veľká vďaka patrí samozrejme aj ľuďom, ktorí v týchto drsných horských podmienkach vytvorili pre naše kone a pre nás útočisko a tak nám umožnili putovať týmto divokým krajom s našimi konskými parťákmi. Veporské vrchy a Muránska planina sa stali našou súčasťou. A teraz už zakaždým v druhej polovici zimy pociťujeme neodbytnú potrebu sa na tieto krásne divoké miesta konečne opäť vrátiť.  

Toto úžasné dobrodružstvo s našimi koňmi bolo nakoniec ešte umocnené, keď nám v roku 2022 prišla ponuka, ktorá sa neodmieta – ísť  pracovať so stádom žrebcov a valachov muránskych norikov na Veľkú lúku na Muránskej planine kvôli fotografovaniu plemena pre účely jeho propagácie Vladimírom Hurajtom, ktorý týmto úžasným koňom robí veľkú reklamu. Ako sme postupne počas našich trekov spoznávali planinu a jej nádherné stádo norikov, ktoré je chované polodivokým spôsobom. Ako sa pasie na horských lúkach, v drsných podmienkach a je presúvané z pastviny na pastvinu až do jesene – zamilovali sme sa do nich. Nikdy v živote, by sme si však nemysleli, že by sa nám mohol splniť tento tajný sen – že by sme niekdy mohli pracovať s týmto vzácnym stádom. Avšak okolnosti a dôvera v nás od šéfa žrebčína na Veľkej lúke Jána Senka to zariadili takto a bol to neskutočný zážitok. Naše kone boli skvelé, pracovali ako profesionáli, napriek tomu, že so stádom koní robili prvý krát. No a nakoniec z toho vznikla veľmi slušná spolupráca, ktorá nám umožnila naberať takéto zážitky aj v budúcnosti, keď sme dokonca pomáhali stádo na jar vyháňať na pastviny a cez leto presúvať na najvyššie položenú pastvinu Nižnú Kľakovú. Ešte raz obrovská vďaka patrí za dôveru a príležitosť, ktoré nám umožnili  splniť si ten najtajnejší sen.